Tento článok by mohol niesť množstvo iných názvov, príklad ku príkladu Ošarpané mesto, kde vás nakŕmia len Taliani ; Mesto, kde ak nevidíš hovno pod nohami, skontroluj mapy, či si stále prítomný ; Mesto, kde je toľko nôh, že to dotiahli až na magnetky ; Mesto, kde ak spadne vedľajšia budova, ty svoju len natrieš na oranžovo [zlato] ; Mesto, kde hneď vieš, že nemáš Koronavírus vďaka všadeprítomnému smradu.
Ako sme sa tu vlastne ocitli? A kto je my? A kto vlastne momentálne píše tieto riadky, keďže je nadmieru jasné, že to nie je autorka tohto blogu?
Som bukva, tak ma prosím oslovujte, jedného krásneho dňa viac ako rok dozadu som pozval Makovicu von a ona šla, keďže bola dosť odvážna na to ísť sa vycikať do kriačkov na prvom rande [vraj to musí ísť preč… tak som to preškrtol, ale je to pravda], nechal som si ju, že teda asi ma zvládne. A tak som tu. A tak sme tu my.
Pár týždňov dozadu boli lacné letenky na Mykonos a tak sme si kúpili do Valencie, pretože na Mykonose bolo drahé ubytovanie, vo Valencii nás ale polovica Airbnbistov ignorovala 🙃 A tak sme skončili v ZEN izbe, kde som sa raz snažil meditovať, snaha sa predsa cení, asi po dvoch minútach ma bolela každá súčasť môjho tela a tak som odfotil Lenku… s bleskom 🙂 Narušil som jej vraj vnútorné čakry [koncentráciu]. Neviem… moja mana nesiaha tak hlboko, hrám len csko. Ale asi ju už pustím k slovu, pretože sa mi tu váľa nudou. Nech vám teda napíše niečo sama. Za chvíľu sa hlásim opäť.
Ja nepoužívam nos, keď som v mori.
Vraj je veľa hodín, tak ma poslala do kelu, dopíšeme to inokedy, už nebudeme vo Valencii a pravdepodobne budeme mať za sebou aj noc v truhle. Vlastne, ak toto čítate, je dosť možné, že sme to prežili, alebo aspoň jeden z nás, aby podal dôkaz svetu. Zatiaľ mi poprajte do minulosti dobrú noc, idem zjesť puding, na ktorý som vôbec ale vôbec nezabudol. A v ďalších častiach si teda už opíšeme, čo sme tu zažili a ako moc som sa zapálil pre vec.
Hlási sa majiteľka tohto blogu. Na úvod by som rada objasnila pozadie za názvom, ktorý sme pre tento článok vybrali.
Veľa miest vo Valencii má svojské čaro, no toto nám predsa len utkvelo v pamäti o čosi viac. Reč je o Mercado Central, (o Centrálnom Trhovisku), vo vnútri ktorého sa nachádza okolo 400 obchodov. Určite stojí za zmienku, že sa jedná o jednu z najstarších a najväčších európskych budov využívaných na tento účel, ale prejdime k veci: prvé, čo zaujme vašu pozornosť, budú býčie nohy, visiace v jednotlivých stánkoch. Je ich naozaj požehnane a mňa ako vegetariánku k sebe volali svojou špecifickou aurou, veľmi odseknutou a mŕtvou, a morbídne ma fascinovali. A taktiež prehlbovali moje pochybnosti o Španieloch a býčích zápasoch, ktoré tu ešte stále organizujú, ale to by bolo na samostatný rozhorčujúci sa článok. Keď už sa vám podarí zamerať pozornosť na niečo iné, napríklad na magnetky, treba byť pripravený na to, že býčia noha bude zobrazená aj na nich.
A prečo Ošarpané mesto, kde vás nakŕmia len Taliani? Pretože zatiaľ čo tri z troch talianskych reštaurácií, ktoré sme navštívili, uspokojili naše brušká jedlom, ktoré ponúkali; jedno z jedného španielskeho polotovaru, ktoré sme si kúpili v španielskom Lidli, skončilo v španielskom koši. A ešte predtým smutne stálo na stole, odkiaľ sme si z neho ešte smutnejšie odkrajovali. Aby som však neznela neférovo, možno to bolo práve tým, že to bol polotovar… a bol vegánsky [veľmi nerada hejtím vegánske jedlo, no s ťažkým srdcom musím priznať, že iná príchuť by možno nechutila ako uvarený, neochutený zemiak].
Sladučké pečivo na raňajky, ktoré kúpite v miestnych pekárňach, však rozhodne stojí za to. A to piekli Španieli… dúfam [To možno piekli, ale bolo francúzske a koláčik, ktorý si si dala, bol grécky].
To mi pripomína fakt, že objednávky vo Valencii poväčšine pozostávali z „two pieces of this and one piece of that,“ keďže španielska Angličtina zvykne byť sprevádzaná výraznou gestikuláciou a ospravedlňujúcimi sa pohľadmi. Tu by to však už mal prevziať môj chlap a napísať vám niečo o „Brrr“ výroku, ktorý zo seba vyplodil v posledný deň našej dovolenky.
Ale zase tára táto osoba, že vyplodil, však to bol herecký výkon hodný Oskara za herca v hlavnej úlohe a možno aj za vizuálne a zvukové efekty. No ako by ste vyjadrili „chlad“ človeku, čo sa po anglicky vie iba usmiať? No predsa „brrrr“, a tak som sa ho spýtal „only ‚brrrrrr‘?“. Tam to aj skončilo, nepomohlo to a kvôli oznamu „cash only“ a našim siedmim eurám, ktoré sme v hotovosti mali, sme odišli. Následne sme si šli sadnúť do inej reštaurácie. Vchádzame, 10 centimetrov od nás každému nosia normálne jedlo… a čo nám čašníčka povie lámavou angličtinou? Kuchyňa nepracuje, môžete sa len napiť alebo dať si hranolčeky… Haló, a tí vonku žerú [jedia] kamene?! Finito, ideme preč… ani som sa nevyšťal [„jooooj, to také slovíčka tam nedávaj“], čo som chcel už 2 roky :'( Tak sme sa ocitli v bankomate a vrátili sa naspäť po brrrrrr jedlá, ktoré boli nakoniec aj hajš 🙂.
Ale celkom skáčeme, zrazu sme na konci výletu a to ledva začal, pár dní sme sa oťukávali a zisťovali, že Španieli majú očividne radi zavreté, vo štvrtok, bežný štvrtok… všetko zavreté, keď vravím všetko, myslím všetko. Okay, náš Carrefour Express, ktorý sme objavili hneď prvý deň, nás nesklamal (najlepší toastový chlieb ever). Štvrtok bol deň, kedy sme potrebovali lekáreň, tak šup ho von, otvoriť Google Maps, lekáreň za rohom. Prídeme a čo nevidíme? Garážové dvere, ako všade inde, všade samé garážové dvere, v španielskom svete to znamená, že bolo všetko zatvorené. Našťastie sa pri nás pristavila teta a povedala nám názov ulice, kde nájdeme otvorenú lekáreň, bohužiaľ, bolo to 20 minút pešo. Tak sme 20 minút kráčali popri garážových dverách a rozmýšľali či sme v inom vesmíre, neboli sme, v Španielsku mal však nejaký predajca tohto produktu asi veľmi geniálny marketing. Inde sme to nevideli, no na druhú stranu, nepochodili sme ešte celý svet, možno raz.
Ale čo sme pochodili? Obrovský park v centre Valencie, neviem ako sa volal, určite mi to tu Makovička škrtne a napíše názov parku, [Jardí del Túria, nemáte za čo]. Mal však na dĺžku 9 kilometrov. My sme prešli asi tretinu, po tom ako sme sa druhýkrát zastavili v Central Markete. Park bol pekný a udržiavaný, Koronka zariadila aby bol aj prázdny, čo malo však za následok absenciu akýchkoľvek služieb, žiadny bufet, žiadny kolotoč, proste len park, stromy, palmy, tráva a zopár jazierok [mlák]. Pod obrovskými mostami, ktoré ho prelínali každých pár sto metrov, sa občas usídlil nejaký miestny bezdomovec, no nijak nenarušil pokojnú atmosféru miesta. Na konci parku nás čakalo Sydney, aspoň tak na nás pôsobila architektúra stavieb, mne sa páčili, milujem takúto architektúru, no pravdou je, že dosť plytvá miestom. Dnes to necítim na vtipnú nôtu a teda prenechám slovo mojej polovičke.
Ďakujem za slovo. Ešte sme si nerozobrali valencijskú pláž, ktorá, prekvapivo, stála za to. Konkrétne od bodu, kedy sa naše nohy prepracovali ku vlnám, pretože Playa del Cabanyal má len na šírku asi toľko metrov, ako priemerné chorvátske pláže na dĺžku. To bolo rozhodne zaujímavé. Všimla som si to už na Slovensku, vo videách, pri ktorých som sa vytešovala z blížiaceho sa Španielska. S budovami črtajúcimi sa v diaľke mi to vtedy pripomínalo pláže na Miami. Pravdou je, že to, čo nám udieralo do očí najviac, keď sme stáli po členky vo vode, bol tzv. Luník IX, naša povinná zástavka na ceste k moru.
Panic mode, i am back, nenapísal som vám totiž ako som sa zapálil pre vec a vraj už nebudem mať šancu, pretože sa Makovičke trasie prst nad tlačidlom publikovať. So here i am, ready to povedať vám čo sa nám to udialo, nič nezvyčajné, deň pred udalosťou sme si povedali, „zajtra pôjdeme na pláž 2-krát“ a tak sme sa na druhý deň spokojne ráno vybrali na pláž… ráno som asi prehnal, bolo už po jedenástej, viete, aký je to čas? Viete, čo s vaším telom vtedy spraví UV index 10? Ja som si vravel, že pohodička, však mám opaľovací krém faktor 50 na sebe, nič sa mi nemôže stať, už cestou z pláže sa začali prvé príznaky. Keď sme prišli na ubytovanie, tak sme zistili tú smutnú správu. Na pláž druhýkrát dnes nepôjdeme [Zhorel som]. Nebolo to také strašné aby som nemohol žiť, no napriek tomu sme sa vydali do mesta zháňať biely jogurt. Kúpili sme šľahačku, teda to sme si mysleli. Tešili sme sa ako sa tým natrieme, bude nám lepšie a ešte si aj zamaškrtíme. Trpké sklamanie prišlo, keď sme to otvorili, bola to kyslá smotana, tá bola však na natieranie spálenej pokožky lepšia ako šľahačka, dôvod na radosť, nie? Tak sme si pomeditovali, skúšal som, prisahám, a šli sme to dať zo seba dole. V kúpeľni som ukradol [som si požičal] krém na regeneráciu pokožky, ktorý mi pomáhal najbližšie dni úplne najviac. Na pláž sme sa našťastie vrátili až obdeň a strávil som tam pár hodín v tričku, áno, v tričku som aj plával, dokonca aj ku bójkam som sa dobojoval v tričku. To bude pre tento blog odo mňa teda asi všetko, snáď sa ešte niekedy vidíme. Slovo predávam do štúdia <3
Dostalo sa mi tej cti uzavrieť tento článok a nechcem ho uzavrieť nespokojne. Tie malé [okej, tie do očí bijúce] trhlinky Valencii skrz pandémiu a neskúsenosť mladých cestovateľov, odpúšťam. Nabudúce obetujem viac času skúmaniu videí z krajiny, do ktorej objavíme lacné letenky. Popravde som voči Španielsku nadobudla akýsi rešpekt a hovorím si, že ak naspäť, tak len na nejaký ostrov.
A ak [bože, hádam nie] naspäť do Valencie, tak do hotela priamo pri pláži, po ktorom sme zasnene pozerali so slinkami stekajúcimi po bradách (až na lavičku som si vyliezla, nech doprajem mojim očiam pohľad pre bohov). Ak naspäť do Valencie, tak musíme vyskúšať Paellu a plesnúť jeden druhému po rukách, ak sa načiahne za zemiačikom v Lidli.
Neuveríte mi, ale po druhýkrát som späť s výkrikom zo záhrobia, prišli sme na to, že sme nevysvetlili naše dobrodružstvo v truhle. Našťastie netreba vysvetľovať veľa, pri návrate sme narýchlo potrebovali zohnať ubytovanie v Bratislave, to sme našli v Hosteli Chors, ktorý však vyzeral 10-krát luxusnejšie ako bežný hostel, no každý človek/párik mal vlastnú bunku v izbe, ktorá vyzerala ako truhla, veľmi obstojná truhla, zariadenie bolo moderné a priestory zrekonštruované, v tom čase sme dali za noc nejakých 8 eur na osobu, aktuálne sa pozerám na tie ceny a sú štvornásobné, takže ak budete zháňať pohodlný nocľah v BA, pozrite sa na stránky Chorsu, či náhodou nemajú aktuálne podobné zľavy. Toť vše, s láskou bukva.
Pridaj komentár