K lyžovaniu som kedysi neprechovávala žiadne pochopenie… nieto ešte lásku. Treba povedať, že zhruba dvanásť rokov dozadu bývali ešte tuhé zimy, ktoré sa môjmu drobnému ja vôbec nepáčili. Vždy, keď sme s rodičmi zlyžovali zjazdovku, pýtala som sa, koľkokrát sa ešte vyvezieme hore.
„Ešte raz a potom pôjdeme na horúcu čokoládu,“ zvykli ma motivovať.
(To je tá lepšia spomienka. Pamätám si aj na časy, kedy sme si na lanovku sadli ešte nespočetne veľakrát a ja som sa už zo zúfalstva a z frustrácie a zo ZIMY zvalila do snehu a demonštrovala tak finálnu bodku za mojím športovým dňom.)
V určitom bode sa však niečo zmenilo. Stalo sa to asi vtedy, keď si ma zobrala na paškál moja krstná, ktorá robila inštruktorku, a veľmi dobre vedela, že bez horúcej čokolády to s tvrdohlavými, rozmaznanými deckami nejde.
Poviem to rovno – trvalo roky, kým som na dvoch doskách začala vyzerať sľubne, akonáhle to však prišlo, spúšťanie sa z kopcov sa mi začalo páčiť. Dnes ho už vnímam úplne inak.
Mihá sa okolo mňa biely sneh, v tvári ma štípe studený vzduch, no nespomaľujem. Závratnou rýchlosťou sa spúšťam z kopca, lyže naklonené, ruka sa takmer dotýka svahu, milujem to a práve vedomie, že každú sekundu môžem prísť o svoj život, vo mne vyvoláva slobodu, radosť a chuť nestratiť ho.
…A tak som si jedného dňa povedala, že privyrábať si inštruktorstvom by vôbec nemusel byť zlý nápad. Tomu však musel predchádzať kurz, ktorý som si spravila v roku 2019. Okrem krstnej niečo podobné absolvoval aj môj ujo a ani jeden z nich ma spočiatku v mojom pláne a nápade nepodporil. Je to veľmi náročné, tvrdil ujo, ktorý lyžoval aj závodne a skúšky spravil až na tretíkrát.
Čert to ber, pomyslela som si, ak nespravím na prvý, potom to skúsim znovu. Verte či nie, skúšky boli náročné. Pozostávali z troch častí, pričom posledná, teda jazdy, sa delila na ďalšie tri. Z dvoch z nich som pohorela, takže som si ich o pár mesiacov musela zopakovať.
Napriek tomu, že to na prvý raz nevyšlo, nepolámalo sa mi z toho srdce (ani som v zlosti nezalomila lyžou.) Mám krásne spomienky na tie dni tréningov, prednášok a drvenia sa ruských slovíčok. Nie, nebolo to len o tom, prisahám. Spoznala som skvelých ľudí, s ktorými sme bývali hore do tretej rána a o siedmej nás už autobus viezol späť na svah.
Keď prišla smutná doba koronová, jednu sezónu som lyžiarsku výstroj vôbec nevidela.
Dnes sa však už teším jednak z uniformy, ktorú som pred dvomi rokmi obdivovala len z diaľky a jednak z úspechov prvých klientov. Taktiež treba spomenúť priateľskú atmosféru, ktorá na svahoch vládne a inštruktorov nielen z mojej školy, s ktorými na seba vždy žmurkáme a vzájomne sa podporujeme, keď sa zbadáme v spleti lyží, detí a palíc. A to, že mám moc nadchnúť ostatných pre niečo, čo mi samej učarovalo? Tell me it doesn’t sound like a dream job! 😛
Pridaj komentár