Sophie a Max sú zavalení pri leteckom bombardovaní. Na istý čas zostávajú odrezaní od sveta. Vzájomné sympatie postupne prerastajú do vášnivej, zúfalej a mocnej lásky. Obidvaja však majú rodiny a nedokážu ich opustiť. Keď sa po dlhom boji nakoniec vrátia domov, pochopia, že sú pre seba ako stvorení a ani jeden z nich po ich rozchode nezostal celou bytosťou. Nútia sa prežívať svoje polovičné životy a dúfať, že im osud ešte dopraje spoločné šťastie.
Po dlhšom čase prvá kniha, ktorú som si prečítala. Ak máš, rovnako ako ja, za sebou pauzu, toto je výborná voľba. Číta sa ľahko, hneď ťa vtiahne do deja, v úvode nenarazíš na žiadne zbytočnosti a naťahovačky.
Na druhej strane, ak si náročnejší čitateľ, možno ti bude prekážať prelínanie minulosti a súčasnosti, ktoré pôsobí trochu lacno.
Jedným dôvodom, prečo siahnuť po tejto knihe, je paralela s dnešnou dobou a s vojnou na Ukrajine. Uvedomíš si, k čomu sa nechceme vrátiť a čo nás v tom horšom prípade čaká a neminie.
Čo si počať, keď narazíme na osudovú lásku, no čelíme neprekonateľnej prekážke? Páčilo sa mi, ako sa v určitom bode „čakania na návrat“ Sophie aj Max fyzicky zrútili. Dokazuje to hĺbku citu, ktorý nevznikne len tak. Tu sa dostávam k minulým životom, mojej téme na rozhovor číslo jedna, ktorú som si našla aj v tejto knihe. Už od začiatku to pôsobí, že medzi hlavnými hrdinami je niečo viac.
No a na záver: nieže by som bola zástancom rodových stereotypov, ale príbeh je napísaný dosť sladko, takže chlapci, ak si chcete prečítať niečo vojnové, skúste radšej Zlodejku kníh alebo Moje skutočné meno je Hanna.
Pridaj komentár